- Demo nova
- Mysli si čo chceš
- My deti zo stanice Zoo
- Vyhnaní z raja
- Pozdravy
- Keby aspoň tiekla krv
- A predsa sa točí
- Skeptik
- Malomocní
- Kolibrík
- Tak už to chodí
- Autorita
- Vrana
Demo nova
1.Hrôza a des z najatých vrahov,
Skončil sa ples a vietor skučí z meluzín,
Čo nevieš dnes, to sa zajtra nedozvieš,
Neznáma horda, hlavou buší na káter.
2.Lúka a les a šeď šedých panelákov
A herodes na tróne číta magazín
Si prašivý pes, čo vyje na mraky
Z ilúzie horký, v dlaniach zovieraš antracit.
3.Vysoká pec a všetko je dávno spálené,
Len všetko zjedz a telo padá do perín,
Zlomil ti väz, bolo to dávno schválené,
Na hrade vlajka, pod vlajkou oslíky, od pilín.
4.Opitá reč, medzi hrobmi, sprievody,
Verejná vec, času a prachu uniknúť,
Konce a úvody a teba hodili do vody,
Bez známok väznice, dali iné okovy.
5.Radosť a stres a včely vlietajú do úľov,
Čo vieš to znes, oficiálny parazit
A prachy sú pravda a ty sa snažíš virguľou
Nachádzať prameň, keď je 16 pod nulou.
6.Anjel a bes, v poli trčí biely kvet
A z bielych briez chceš sa ku nám priplaziť
A nôž je lož, bez citu tvojich viet,
Pomôže z fľašky, celkom iný ekrazit.
Mysli si čo chceš
1. Hlávku mám v obruči a šakal na predmestí
drží ma v náruči, ja v tričku s fľakom od vína.
Kde-kto si otročí a aj otrok básne píše,
aj v tomto storočí ma šašo lanom napína.
2. Jak koník bez uzdy, sa mi v hlave niečo marí,
má hrdzu na kľúči, zabudni na nádej.
Niečo sa naučil a kočiš kašle na nevestu.
Má klapky na oči, tvári sa ako čarodej.
R: Mysli si čo chceš, máme prachy miesto banky,
veď si len trúba, ty to vieš, vravia skrvavené hánky.
Zaznamenáme každý tvoj hovor,
Takých bohov jak ty, tých je mnoho,
na Zemi.
3. Mám oči uprené na záves rudolíci.
Dnes máme zastrené a Rudolf znova popíja.
A dievky omdlené, sa smejú na radnici,
Smejú sa na sebe, ktorá dnes koho ozbíja.
4. Bradatí leňosi váľajú sa na pohovke-
– čo vlastne chcela si, tým tvojim jedom vo víne?
Pod sukňou zvlhla si, tancuješ tango na Malorke.
Máš účes pre vlasy, tancuješ tango, povinne.
R: -II-
5. Skorbutom do tela, byť žobrákom na námestí,
nakŕmiš holuby a v potravinách výpredaj.
Viem, že si nechcela, biť čo sa do mňa zmestí,
keď niet čo do huby, obzerance pozeraj.
6. Sme len zlým príkladom, keď si fyzik nevie rady.
Som platným dokladom, ešte si prosím víno daj.
Skopaným pokladom, čo máva svoje klady,
s neznámym odkladom, ešte si prosím niečo praj.
R: -II-
A predsa sa točí
capo2
1. Ženatí muži vydaných žien,
na strope praská vzdych prastarých dvier,
a kto slzy zmáča, vláči linají pot,
ty, kto si bez viny – kameňom hoď,
a postav sa do radu a nevyčnievaj,
to v záhrade Evy je raj.
2. Svätopluk na koni tasí svoj meč,
-ten boj už má prehraný, je čas odísť preč,
zvoľna sa rozlieha údolím rev
-na tých, čo zradili najväčší hnev,
zarátam podstatu, všetkých čo mám,
všetko, čo tvrdia je klam.
3. Zubaté slnko, gumený trám,
trhám ti kyticu, napriek všetkým zlám,
stvorení pre lásku, zakryť svoj cit
pre spoločnú otázku – je prečo žiť?
Zmárnený horizont najvyšších mét,
a predsa točí sa svet… (3x)
Autorita
capo3
1. Postihla ma žiara z veľkého mažiara,
že nie som bohémom a že nech spieva Aznavour.
Odetý v sárii v tom našom košiari
na oltári v Poltári prispieva na náš žúr.
Ten bohoslovec lovec a na pravdu navždy borec,
má na kahánku Hanku a na feldu nízku splátku…
R: Tak už len Rohypnol alebo inú látku,
Veď my sme tí, čo nasadzujú latku,
a za prachy vymeníme matku
a to je vraj na poriadku.
Dáš ma do klietky a vymyslíš si slová,
ja nie som tanečník a ani Eva Nová,
tyranské žalúzie, už neviem odkiaľ príde,
už ma fakt nudia, tie vaše komédie.
2. Dostal som do vienka dve malé hovienka,
mám odevy od Evy a vodičák na túru.
Plačem keď prehĺtam kompromis života
a na okraji zrázu zrazu narážam na fúru
skokanov a ich matiek a obálok akurát na liek
a nad vlajkou vlakov na vlek máva z nevedomia pravek…
R: -II-
3. Pod mostom milencov, bustami z vápencov,
pozdravím prišelcov a založím nový rod.
A neživá kvetina na zajtra spomína
zapíja do vína borku, žerie šrot.
Mám na kostole banku a na liste iste známu známku
Len sa berte, ja sa poberiem, nech viete že už na vás nemám nič…
R: -II- …už ma fakt nudia (stop time) „Ticho, už ide…
Keby aspoň tiekla krv (autorka textu Daniela Weber)
Capo3
Tak som zase, jak pes zbitý,
pod údermi padám k zemi,
vrelé náručie ma víta,
ach len spať, spať sa chce mi…
Z očí slzy našli cestu von,
v úplnej beznádeji, pery sa chvejú
a nezadržia tichý ston…
Keby aspoň tiekla krv,
ako dôvod pre ten plač,
lenže dôvodom bol hnev,
že som taký hrozný hráč.
Lenže dôvodom bol hnev,
na moju vinu, ktorá dusí,
pretože nikdy neskúsim
sám v sebe hľadať liek,
proti všetkým bolestiam.
Súper pravicu mi podá,
v paralýze stojím zase.
Bolelo to? Málo? Škoda.
Smiechom skrývam úzkosť v hlase.
A chce sa biť v diaľ, svet sa predsa nezrúti!
On odkrýva hruď a z očami ako z nefritu,
Povie: „Len bi!“ a stojí voľne bez krytu a nevie
-nevie že to ma najviac pokorí…
Kolibrík
1.Už cez ôsmy deň nespím a telefón stále zvoní
a ja vidím celý vesmír plný zážitkov a vôní.
Čo som pre lásku nedal, to je márne spočítať,
a miloval ťa aspoň tisíc krát.
2.Máš dokonalé meno a v šatníku zopár šálov,
po kúpeli voniaš penou, potom pozývaš ma na lov.
Veď život, to je zmena a ja mením tvoj šat rád,
dnes nechcem byť už ani kamarát.
R: Tváre padlých anjelov, si rýchly kolibrík,
prečo túžiš za zmenou, to nevypovie nik,
a tma je ticho z okna, potom rýchlo zamávaš,
a v tichu potom sama sa mávaš.
3.Zhasnem o trocha skoršie, aby vykvitla si v rukách,
aby nám nebolo horšie a my boli jak pýr v lúkach,
-veď kto si čo navarí, tak to si ba aj zje,
dnes nepoznám nič viac než trápenie.
4.Zastavíme teda súše, našim vetrom, ľahkým potom,
potom ľahko koník kluše, podkovami našim dvorom.
A komu nieto rady, tomu nieto pomoci,
a ty sama vzdycháš, sama do noci.
R: -II-
5.Už si tri roky bez strihu a v hlave nosíš nápad,
že láska je bez zdvihu, preto musíš ísť na západ.
Veď čo pre náš vzťah nemáš, to sa ľahko unesie,
ale túto vetu ďalej neznesiem.
6.Pozdravím ťa iba letmo a ty mlčíš ako skala,
S mojim rozťahaným svetrom, povedz, prečo si ho brala?
A opíjaš ma rožkom, chcem ho chytro vymeniť,
dnes stráca sa mi v klbku tvoja niť.
R: 2x-II- …+2x …a v tichu potom sama sa mávaš..
Malomocní
Capo2
1. Malomocní sedia v kine a perie v obývačke práčka,
na dedine, krvavé svine a na oblohe ani mráčka,
veď nebohá pani pravda, bohvie kam si sadla,
podľa nášho porekadla, priadla až do žumpy padla.
2. Zostávajú už len chvíle, v ktorých nik nebude mať nárok,
stačí názor a tie zmije ti ukážu pod slnkom chládok,
dajme žarty preto nabok, neotŕčajme holý zadok,
lebo zas príde niekto vľavo a dá nám po ňom ako Vlado.
3. Zostávajme teda skúpi na slová ktoré zmetú z cesty,
veď tento národ nie je hlúpy, tlačí sa každý, kto sa zmestí,
a tak bezcieľne je tupý a tak bezhlavo si smúti,
veď osud býva, hrozne krutý a tak skončí neobutý…
My deti zo stanice Zoo
Capo4
1. My deti zo stanice Zoo excelových tabuliek,
sme v zovretí prázdnych fráz a slov vyhorených zápaliek.
Robíme to, čo sa robiť hnusí, aj keď k pokore máme čas,
ruší nás to, čo sa hnusiť musí, vieme že pravda je ukrytá v nás.
R: Náš dom je osud len v našich rukách
a pravda je vysoko,
málo sú prachy len vo vašich hlavách, naše srdce je namäkko,
vieme si určiť, kto bude víťaz, kto bude ticho a kto bude porazený,
súdruh je príťaž, ticho už zmizlo a cisár bude navždy odhalený.
2. My deti zo stanice zoo, našich nálezov a strát,
vašich rečí, plných nezmyslov,
tak ako to ďalej brať?
Hľadáme to, čo sa zanedbalo,
aj keď sme vo vašom náručí,
tak veľmi by nás to ani nemrzelo,
bolo by vhodné sa rozlúčiť.
R: -II-
3. My deti zo stanice zoo, učení z listov heroín,
zo súťaží, tupých pohľadov, v súťaže už neverím.
Peniaze, moc, to je vaša snaha,
že na to príde aj prostý ľud,
že pravda sa váľa v poli polonahá,
veď ľuďom stačí aj drevený sud.
R: -II-
Pozdravy
Capo2
1. Dnes nikomu nevolám,
veď snehom zaviate sú cesty,
viem, mali ma za vola,
zvyk zhrubnutých pästí, ťažko sa pustí,
cínový vojačik, hodený do blata,
a cesta k názoru, je krvou zaliata.
R: Posielam vám pozdrav z mostu,
prečo tvorili ste Ústavu, takú slepú, hluchú, nemú, sprostú?
A do náručí vašich dvorných dám,
tak rád za nimi chodím, keď za ňou chodievam.
2. Vieš, pravda ich netrápi, budeme mať asi smolu, spolu,
tak nech večer, sme pri bare naliati,
je to jasné, ty budeš hore a ja dolu,
cínový vojačik, hodený do blata,
a cesta k národu, je krvou zaliata.
R: -II-
3. Dnes, už nikomu neverím,
mám dosť rozbitých sfér,
a ten odkaz, hravo dotvorím,
keď mrzneme, pred prahom zamknutých dvier,
cínový vojačik, hodený do blata,
a cesta k pozoru, je krvou zaliata.
R: Posielam vám pozdrav z mostu,
prečo tvorili ste ústavu, takú slepú, hluchú, nemú, sprostú?
A do náručí vašich dvorných dám,
tak rád za nimi chodím, keď za ňou chodievam…
Skeptik
Capo2
1. Do veršov pretkám, uličným svetlám,
rady, čo sú dobré pre život,
v rozprávke mája, útekom z raja,
vyrieknem, čo sa môže, naživo.
2. Keď z jeľší sú triesky, jesenné liesky
sa skláňajú až k hlavám, nanovo.
Keď nedeľný koláč, už nejde zdolať,
a zámky sú už proste nakrivo.
R: Výmery sú iné a statik nešiel na zápis,
husi sú v kŕdľoch divné a skeptik je už bez premís,
2x Aj tak sa to dá, aj tak sa to dá…
3. Bankovým kontám v tichosti votkám,
verše, čo do krčmy nenosím,
na stole vodka, dopíšem a bodka,
slúžim iba sklu čo zarosím.
4. Ak nie je rosa, pomôže kosa,
a z nosa všetko čo sa nepatrí,
veď aký to národ
keď nemá nárok, na áro,
čo sa mŕtvym neplatí.
R: -II-
Tak už to chodí
Capo2
1. Jesenný palác z lístia, koruny sú strechou,
výmoly chodník istia, na veky vekov.
Ubúda metrov, s nimi nádej do síl,
s posledným vetrom, ako Don Quijote a mlyn.
2. Krvavé slnko hlási, posledných pár minút,
a sú to ťažké časy, lepšie je sa vyhnúť.
Tiahneme preč nájsť si svoj vlastný raj,
tak les len si lieč a príroda zdravie praj.
R: Tak už to chodí, keď odchádzame z mesta
a po láske máme smäd,
je veľa hodín a na chatu jedna cesta
a tak vyrážame vpred…
Na večer sa hviezdy hlásia a o seba opretí,
dúfajú že duše spasia sporo odetých nás.
3. Nad ohňom kamaráti, hraje sa a spieva,
v prírode predsa platí len trvalá zmena,
spod oka nájdeš, čo je všetko na zemi,
postrácaš nádej, ty jeden vandrák bez ceny,
tak už to chodí…
4. Zhadzujú stromy lístie tým šepotom korún,
čakáme kto skôr zmizne a kto prejaví vôľu,
víkend je kratší, než kto z nás by si prial,
už nie sme mladší, tak kto z nás by zabúdal.
Ref. -II-
Vrana
1. Spíš, na krídlach čo máš preň,
cez vesmír si šťastie strácaš len-
-tých rán, o koho sa viac báť?
Som sám aj keď ťa pri sebe mám.
2. A veľká pýcha stúpa na dno, oceán,
Zistíš – pohnúť sa nedá, nemá zmysel kam.
A veľká vrana svoje rany otvorí,
sám proti sebe na cudzom území.
R: Kým som v práve sám,
na koho hľadieť mám?
Kým sa podejem preč,
na chvíľu stratím reč.
3. Spíš, na krídlach čo máš preň,
cez vesmír si šťastie strácaš len-
-tých rán, o koho sa viac báť?
Som sám aj keď ťa pri sebe mám.
4. A veľká pýcha stúpa na dno, oceán,
Zistíš – pohnúť sa nedá, nemá zmysel kam.
A veľká vrana svoje rany zacelí,
Polnočné známe, cudzie ženské hovory.
R: -II- 2x
Vyhnaní z raja
1. Aj keď ubieha čas, tak rýchlo sa ma dotkneš,
a zo spustnutých rias sa o moje pery potkneš,
vonku krutý mráz sa snaží dohnať ráno
a ty sa utiekaš len k vzdychom zas a zas
2. A ja umieram prv, než stačil som sa zrodiť,
než stihol som sa spýtať: „koľko je vlastne hodín?“
Nehynúcou láskou, o ktorej vieme dvaja,
vyhnaní navždy z raja, obaja.
3. A ty zamávaš skôr, než stačil som sa obliecť,
stopy cez zasnežený dvor a cez vety čo chcel doriecť,
a cez vzlyky nočných môr, čo nedočkajú rána,
nepočkám, som sám a ty si sama.
4. A keď udrie mráz z hôr, prosíš o krajec chleba,
ustaneš tanec zôr a potom povieš: „tak mi treba!“
A zo zamknutých škôl už nezostalo veľa,
ja viem, že som smelý a ty si smela.
5. A až zapadnú lúče, znova si celá moja,
už nezabudneš kľúče a z úľa sa včely roja,
a prastarý stôl ukáže deťom bájky,
a my prežijeme vojnu, do rozprávky…